Klišé o pokazenej mládeži

Autor: Alexandra Fabryová | 19.10.2012 o 17:30 | (upravené 7.11.2012 o 18:52) Karma článku: 12,73 | Prečítané:  1154x

Počúvam to neustále z každej strany. Sťažnosti starších generácií na dnešnú skazenú mládež, ktorá vraj nemá nič v úcte, neuznáva autority, je drzá a arogantná. A vy ste hádam boli iní? Ak hádžete do jedného vreca všetkých mladých ľudí sveta, potom mi dovoľte, aby som použila rovnaký meter aj ja na Vás.

Je piatok, sedím vo vlaku a vedľa mňa sa skupinka dôchodcov, cestujúcich na víkend do Tatier, rozpráva. Preberajú všetko. Od programu liečenia, cez spomínanie na staré časy, až po ospevovanie svojich vnúčat.
Zrazu jeden deduško vytiahne dve pollitrovky a už si všetci dávajú jeden zdravotný. A aby nekrívali, tak šup ho tam aj do druhej nohy. Neviem, že či to je spôsobené tým, že vo svojom veku už slabšie počujú alebo im potúženie uvoľňuje zábrany, babičky a deduškovia sa menia na hlučných chuligánov.

Som v široko priestorovom vozni, takže som s celou skupinou v priamom kontakte. Babičky sa chichotajú s naplno otvorenými ústami. Keďže väčšina v nich nemá momentálne zubné protézy, mám poučnú prehliadku. Na záchod sa nemám šancu dostať. Deduškovia bafkajúci cigaretky sa tam na striedačku ukrývajú pred sprievodcom. A keď prechádzajú okolo mňa na svoje miesto, nezabudnú do mňa drgnúť. Veď čo ja, sopľa jedna, môžem si dovoliť otvoriť ústa na staršieho? Môžem a veru si aj otvorím. Nie som z tých, čo by v tichosti v kúte trpeli. Rozhodnem sa dotyčných konfrontovať.  V poslednej chvíli si uvedomím, že to aj tak nebude mať význam, keďže sú pripití, zrejme vôbec nepochopia, o čo mi ide. Už len pár minút do Popradu, tento raz si výnimočne zahryznem do jazyka a vydržím to. Všetci svorne vystupujeme. Na stanici v Poprade čakám na prípoj domov. Skupina sa motá po celej budove, mám trochu aj obavy, aby nespadli z tých eskalátorov, keď ich to tak berie zo strany na stranu. Dôchodcovia sa mi strácajú z dohľadu a ja si užívam chvíľu ticha.

V pondelok idem vlakom z Popradu do školy a koho nestretnem na stanici? Skupinu punkáčov, ktorí nastupujú do toho istého vagóna ako ja. Nezvyknem mať predsudky, ale keď vidím tesco tašky plné plechoviek piva očakávam, že budem mať o zábavu postarané. Aspoň mi rýchlejšie prejde cesta. Sadám si tak, aby som na skupinu dobre videla. Nastáva sklamanie. Punkáči nevyzerajú, že ponúknu kultúrnu vložku. Niektorí si do uší zasúvajú mp3 prehrávače, poniektorí vyťahujú krížovky a vidím tam aj knihu. Tak to si snáď robia srandu. Ani sa nerozprávajú. Také ticho nezažívam ani keď spím.

Stojíme v Štrbe. Na peróne počujem hluk a tak vykuknem cez okno. Áno, sú to moji známi z piatka, ktorí sa po víkende vracajú domov. Tak predsa bude zábava. Nastupujú asi 6 minút, čím spôsobia vlaku malé meškanie. Sadajú si medzi mňa a punkáčov. Tento raz sa však žiadna pollitrovečka nekoná. Počujem iba povzdychy a tiché šomranie zo strany starších dám. Krivia ústa a znechutene sa pozerajú na punkáčov. Zrazu jedna povzdychne tak, aby upútala pozornosť všetkých prítomných a s opovrhnutím v hlase zahlási: „Ach, tá dnešná mládež!”

Dôchodcovia, ktorí sa pred pár dňami správali ako poslední asociáli odsudzujú skupinu punkáčov, o ktorých neviem či sú vôbec živí, lebo v rovnakých pozíciách, bez pohnutia, sedia celú cestu. Je mi ich ľúto. Všetkých. Punkáčov, že ich odsudzujú pre výzor a životný štýl. Dôchodcov, že majú tak pokrivené charaktery. Rozmýšľam, že či sa mám ozvať a dať im pár morálnych slovných faciek. A ak, bude to mať nejaký efekt?

Pri vystupovaní prechádzam okolo punkáčov. Tuho rozmýšľam, čo povedať. Jeden z nich si všimne, že som zapozeraná na igelitku a ponúkne mi pivo. Ako abstinentka zdvorilo odmietam. S mierne zvýšeným hlasom dodávam radu, aby si tašky poriadne strážili, keď nechcú vidieť recidívu dôchodcov, ktorí sa vracajú z liečenia v Tatrách. Bohužiaľ, na chýbajúcu chrbtovú kosť termálne vody a horský vzduch nezaberajú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?