Keď mi ide karta - Bratislava

Autor: Alexandra Fabryová | 22.10.2012 o 10:30 | (upravené 7.11.2012 o 18:52) Karma článku: 11,38 | Prečítané:  1515x

Nedávno som mala stráviť víkend v Bratislave a tak som si pohľadala lacné ubytovanie na internete. Rezervovala som si posteľ v dvojlôžkovej izbe v ubytovni na Trnavskom mýte. Celá natešená som vycestovala. Prídem na recepciu, že sa idem ubytovať. Teta za okienkom na mňa kuká a kuká a smeje sa. Hovorím jej, že mám rezerváciu. Ale teta len kuká  a smeje sa. Nuž, tak sa usmejem aj ja a zopakujem jej, čo chcem. A ona? Nič. Stojím, čakám, už mi je aj trápne.

Po troch minútach zahlási dobrý večer a požiada ma občianku. Zakričí mi sumu 27 eur. Hneď jej vravím, že ja mám ale rezervovanú posteľ v dvojlôžkovej izbe. Teta sa nedá a odbije ma s tým, že keď som tam sama, tak musím zaplatiť ako za samostatnú izbu a čuduje sa, že mi to nepovedali, keď som si ju rezervovala. Myslím si svoje, ale už je tma, Bratislavu nepoznám, no kde sa budem motať aj s kufrom. Teta ma upozorňuje, že kým to vypíše, mám ísť zatiaľ na izbu alebo do mesta a vrátiť sa tak o hodinu. Som síce v rozpakoch, čo jej môže na opísaní mojich údajov trvať hodinu, ale počúvnem a idem k výťahom.

Po otvorení dverí do bunky sa naplnia moje očakávania. Pozriem si izbu a sociálne zariadenie. Klasická ubytovňa. Zapnem notebook a hľadám wifi sieť. Nejakú mi nájde, ale názov Kocúrik203 mi naznačuje, že to asi nebude sieť ubytovne. A tak sa idem opýtať dole na recepciu, prečo mi nenašlo wifi. V mysli tuším odpoveď, ale snažím sa presvedčiť samú seba, že to len zabudli zapnúť router. No, tak nezabudli. Čudujem sa, že za tú cenu nie je k dispozícii žiadny internet. Pýtam sa jej či je v okolí nejaká kaviareň, bar. No a teta zase len kuká a smeje sa. Vybehnem hore pre notebook a rozhodnem sa vyraziť do ulíc.

Prejdem pár krokov okolo tržnice a rozmýšľam, ktorým smerom sa vydať. A tu za mnou stoja akýsi mládenci a sledujú ma. Už je von aj tma, nikde nikoho, notebook mám len pod pazuchou, nie je mi všetko jedno. Obďaleč vidím chlapa, ktorý rozkladá stojan na fotoaparát. Nevyzerá ako typ, čo ma prebodne a okradne aj o poslednú čistú vreckovku. Idem sa ho opýtať, kde je tu nejaká kaviareň s wifi. Kuká na mňa a smeje sa. Rozmýšľam, že či v Bratislave vypúšťajú niečo do vzduchu alebo do vody, keď sa tam tak všetci smejú. Ale kdeže, veď je to Poliak. Tak ten mi určite poradí.

Motám sa po zastávke Trnavské mýto asi 10 minút. Vyberiem sa za svetlami z výkladov. Prejdem okolo sushi reštaurácie, potravín. Po pár stovkách metrov konečne objavím bar. Vojdem dnu s nádejou, že budú mať wifi. Majú, ale len hore v reštaurácii. Celý deň som nič varené nejedla, dám si aspoň teplú večeru. Vojdem do reštaurácie, kde nie je ani nohy. Po otvorení jedálneho lístka začínam rozumieť prečo. Jedlá majú názvy, o ktorých som nikdy nepočula a ceny vo výške hodinovej mzdy poslanca. Najlacnejšia možnosť je kurací vývar za 3 eurá. Za tú cenu v ňom budú asi rezance zo zlata. No, čo teraz? Som dosť ďaleko od ubytovne, v bruchu mi už začínajú muzikanti vyhrávať a neverím, že nájdem v blízkosti nejakú inú reštauráciu. Dobre, tak si ho teda objednám. Čašník vidí, že zo mňa veľká tržba nebude. Prejde okolo mňa asi 7 krát, aby ma vyprovokoval k čo najrýchlejšiemu zjedeniu a zaplateniu.

Prechádzam okolo recepcie na izbu a teta na mňa kričí, že už má všetko zapísané. Dodáva, že v cene sú aj raňajky formou balíčka, mám si ho ráno na recepcii vypýtať. Idem si ľahnúť. Zobudím sa o dvanástej v noci, že sa mi už nechce spať. Super. Tak sa prechádzam po izbe dva krát dva metre, na notebooku hrám míny. Sú štyri ráno a konečne sa mi zíva. O šiestej ma budí hluk z ulice. Dám sa dokopy a idem sa odubytovať.

Prosím si balíček. Teta ma pýta lístok. Ukazujem jej všetko, čo mi dala včera jej kolegyňa. Krúti hlavou a vraví mi, že ona potrebuje taký malý lístoček, že mi ešte nevydala balíček. Nechápem ju. Balíčky vydáva necelú polhodinu v ubytovni, kde sme desiati hostia a ona si nepamätá či mi ho už dala alebo ešte nie. Nervózne behá po recepcii. Vysvetľujem jej, že včerajšia recepčná mi nedala žiadny malý lístoček, ale že ak mi balíček nedá, tak sa kvôli tomu nezrútim. Podáva mi ho s takou ochotou ako čašník z reštaurácie U Slováka. Ešte sa jej pýtam, ktorým smerom je zastávka Šancová. Ona nevie, ale keď počkám hodinu, dve, príde údržbár a ten možno bude vedieť. Kukám na ňu a smejem sa. :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?